Poistenie nie je vždy výhra. ÚHP vysvetľuje, prečo by štát nemal poisťovať všetko

Podľa analytikov za tým stoja najmä dlhoročné zvyklosti a rozšírené predstavy o fungovaní poistenia, ktoré nemajú oporu v ekonomickej logike.

Pravidlá poisťovania štátneho majetku schválila vláda v máji 2025. Ich cieľom nebolo rušiť poistky, ale nastaviť ich tak, aby štát platil iba za krytie skutočne významných rizík. Kontrola ich uplatňovania však ukázala, že veľká časť organizácií pokračuje v doterajšej praxi.

ÚHP upozorňuje, že jednou z najčastejších mylných predstáv je presvedčenie, že poistenie chráni samotný majetok. V skutočnosti podľa analytikov poistka nezabráni požiaru, havárii ani inej škode. Jej úlohou je iba zmierniť finančné dôsledky nečakanej udalosti. Pri nenahraditeľných kultúrnych pamiatkach či umeleckých dielach navyše poistné plnenie nedokáže nahradiť ich historickú alebo kultúrnu hodnotu. V takýchto prípadoch môže byť podľa ÚHP efektívnejšie investovať viac do prevencie než do samotného poistenia.

Analytici zároveň upozorňujú, že štátne organizácie vo väčšine prípadov nemajú zákonnú povinnosť poisťovať svoj majetok. Povinnosť chrániť majetok podľa zákona o správe majetku štátu neznamená automaticky uzatvoriť poistnú zmluvu. Ochrana môže spočívať aj v kvalitnom zabezpečení, pravidelnej údržbe alebo v rozhodnutí znášať menej významné škody z vlastných zdrojov. Povinné poistenie sa podľa ÚHP vzťahuje len na vybrané situácie, napríklad tam, kde to vyžaduje legislatíva, medzinárodné dohody alebo zmluvné podmienky.

Rovnako rozšírený je podľa analytikov názor, že poistený by mal byť celý majetok organizácie. Ekonomicky však podľa nich dáva zmysel poisťovať predovšetkým riziká, ktorých následky by znamenali výraznú finančnú záťaž. Škody menšieho rozsahu, ako sú poškodené okná alebo fasády, dokáže organizácia s vysokým rozpočtom často uhradiť lacnejšie z vlastných prostriedkov, než keby si ich dlhodobo poisťovala.

ÚHP odmieta aj hodnotenie poistiek podľa výšky poistného plnenia. To, že poisťovňa v minulosti vyplatila vysokú sumu, podľa analytikov ešte neznamená, že poistka bola výhodná. Naopak, časté drobné škody môžu poistné predražovať, pretože poisťovne zohľadňujú vyššiu škodovosť vo výške poistného a každá poistná udalosť prináša administratívne náklady.

Za dôležitú považuje ÚHP aj centralizáciu správy poistenia. Hoci jednotlivé organizácie najlepšie poznajú svoj majetok, pri spoločnom obstarávaní poistiek môže štát podľa analytikov dosiahnuť výhodnejšie ceny aj lepšie poistné podmienky. Centralizovaný systém zároveň umožňuje vytvoriť odborné zázemie a zabezpečiť jednotný prístup k riadeniu rizík. Podobný model už využívajú viaceré zahraničné štáty.

Útvar hodnoty za peniaze upozorňuje aj na význam spoluúčasti pri poistení. Snaha nastaviť nulovú spoluúčasť síce môže pôsobiť atraktívne, v praxi však zvyšuje cenu poistného. Ak poisťovňa preberá aj drobné škody, premieta si vyššie administratívne náklady do ceny. Vyššia spoluúčasť tak môže podľa analytikov znížiť poistné aj o desiatky percent.

Jedným z rozšírených argumentov proti obmedzeniu havarijného poistenia služobných vozidiel je obava, že prípadné škody budú musieť v plnom rozsahu uhrádzať zamestnanci. ÚHP však upozorňuje, že poistenie majetku organizácie a zodpovednosť zamestnanca za škodu sú dve odlišné otázky. Organizácie môžu pravidlá náhrady škody nastaviť aj bez havarijného poistenia, pričom ako príklad uvádza Ministerstvo vnútra SR, ktoré prevádzkuje tisíce vozidiel bez havarijného poistenia.

Analytici sa venujú aj úlohe sprostredkovateľov poistenia. Hoci ich províziu vypláca poisťovňa, podľa ÚHP sa tieto náklady premietajú do ceny poistného. Zároveň upozorňujú na možný konflikt záujmov, keďže odmena makléra býva naviazaná na výšku poistného. To však podľa nich neznamená, že sprostredkovatelia neprinášajú hodnotu. Pri zložitejších poistných produktoch môžu byť prínosom, dôležité je však uvedomiť si, že ich služby nie sú bezplatné.

ÚHP zároveň zdôrazňuje, že odporúčanie poisťovať menej neznamená okamžité rušenie všetkých poistiek. Podľa analytikov musí štát najskôr vytvoriť systém, ktorý jasne určí pravidlá náhrady škôd, zodpovednosť jednotlivých organizácií aj spôsob financovania vzniknutých škôd. Až následne možno pristúpiť k obmedzovaniu komerčného poistenia.

Ako príklad uvádzajú Veľkú Britániu, Holandsko či Švédsko, kde štát väčšinu svojho majetku komerčne nepoisťuje, pretože je pre verejné financie výhodnejšie znášať škody z vlastného rozpočtu. Na Slovensku pritom podľa údajov ÚHP plánujú subjekty verejnej správy, vrátane ministerstiev či štátnych podnikov ako Národná diaľničná spoločnosť alebo Železnice Slovenskej republiky, zaplatiť v roku 2026 na poistnom približne 32 miliónov eur.

Útvar hodnoty za peniaze je presvedčený, že ak sa podarí odstrániť pretrvávajúce mýty o poistení a dôslednejšie uplatňovať princípy schválené vládou, štát môže hospodáriť rovnako bezpečne, no s výrazne nižšími nákladmi na poistenie.