Zhoršovanie služieb si už nemôžeme dovoliť

Výhrady našich podnikateľov k súčasnej zdravotníckej starostlivosti by sa dali zhrnúť do niekoľkých základných bodov: úroveň nezodpovedná výške odvodov, vo väčšine nemocníc sa výrazne prejavuje nedostatok financií, ktorý má dopad na samotnú liečbu, špecializovaná diagnostika, ale aj ochota personálu býva bez známostí a ďalších financií problémom. Osobitný pohľad na skutočnosti v tejto oblasti má napríklad Ing. Stanislav Glezgo, ktorý je poverený výkonom funkcie generálneho riaditeľa Pohronských strojární v Hliníku nad Hronom (pracuje tam 330-členný kolektív strojárov). Podľa jeho názoru by slovenskému zdravotníctvu pomohla transformácia, ktorá by priniesla systémovosť v službách aj vo finančných tokoch. Firmy zápasia s vysokou záťažou v odvodoch, a tak aj preto podnikateľská sféra "tlačí" do znižovania zamestnanosti. Fluktuácia sa v ich fabrike oproti minulosti znížila. Je zrejmé, že ľudia si prácu začali vážiť, nevymeškávajú a nechodia zbytočne na "maródky", terajší kolektív sa už od chronických fluktuantov očistil. Vlastné skúsenosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti nemá už asi 15 rokov, patrí totiž k tým, čo majú to šťastie, že nepotrebujú častejšie zdravotnícke služby. Nuž ale tí, ktorí ich poznajú ako bežní pacienti, majú výhrady navyše k nekonečným čakacím lehotám na dôležité operácie, k doplácaniu takmer na každý liek napriek rozličným ministerským prognózam či avízam a k nevšímavosti mnohých zdravotníckych pracovníkov. Tí sú zaneprázdnení vymáhaním vlastných peňazí, ktoré im podľa našej legislatívy patria, ale aj problémami súvisiacimi s ich zháňaním, ktoré majú jednotlivé, konkrétne zdravotnícke zariadenia. Aj reštrikčné opatrenia musia mať svoje hranice. Najmä pri prepúšťaní pracovníkov v niektorých oblastiach. Slovenská komora stredných zdravotníckych pracovníkov má výhrady k tomu, že ministerstvo zdravotníctva do dnešného dňa nevypracovalo pracovné normatívy na počet sestier. Raz porovnávajú počty pracovníkov podľa normatívov z roku 1998, inokedy zasa podľa roku 1996, obidva však rezortné ministerstvo už vyhlásilo za neplatné. Podľa prezidentky tejto stavovskej organizácie Magdalény Hádačovej sa na základe normatívov zistí, že počty sestier sú stále nízke. Vychádza totiž z údajov ktoré uvádza Ústav zdravotníckych informácií a štatistiky: k 31. 12. 2000 v pracovnom pomere u nás evidovali 40-tisíc sestier, v štátnych zdravotníckych zariadeniach ich pracovalo 29 800, v neštátnych 10 250. Slovensko v tom období evidovalo približne 5,4 milióna obyvateľov, na jednu sestru v štátnom zdravotníckom zariadení pripadá teda 181 obyvateľov a v neštátnom 527. Ešte zaujímavejšie je podľa jej slov porovnanie počtu sestier na 1000 obyvateľov - v štátnych zariadeniach to je 5,51 sestry a v neštátnych 1, 89 sestry. V niektorých štátnych zdravotníckych zariadeniach nastala ďalšia vlna prepúšťania, najmä v nemocniciach, ktoré neboli označené za "koncové". Nuž, naše ministerstvo zdravotníctva si so starými číslami problémy nerobí. Naposledy, keď poskytlo údaje pre graf o importovaných ochoreniach do SR, boli "najčerstvejšie " údaje z roku 1993 -1997. No problém nedostatku sestier môže mať vážne dôsledky pre zdravotnícku starostlivosť. A nielen preto, že z informácií, ktoré sa v poslednom období dostali na verejnosť, začínajú politické strany svojimi protestmi vytĺkať predvolebný kapitál. Konkrétne prípady nastoľujú konkrétne otázky. Keď na následky poranenia mozgu zomrela vo vranovskej nemocnici jeden a polmesačná Patrícia, ktorú prijali s diagnózou zápalu stredného ucha a málokrvnosti, nikto nevie, ako k poraneniu dieťaťa v nemocnici došlo. Zrazu ju našli v bezvedomí v jej postieľke. Polícia čaká na výsledky pitvy a súdnoznalecký posudok. Ale čo je to za zdravotnícke zariadenie, kde nevedia, ako sa im na oddelení mohol stať takýto úraz , kde bol personál?! A čo je to za rezort i spoločnosť, kde sa množia tragické prípady súvisiace so starostlivosťou o pacientov?