Učiteľka rusínskeho jazyka sa uplatnila v Bratislave

Vyštudovaných učiteľov rusínskeho jazyka je na Slovensku len zopár, no ani tí nemajú uplatnenie. Štátne rusínske školstvo takmer neexistuje, rovnako jeho podpora zo strany štátu. A pritom na Slovensku žije 55-tisíc ľudí, ktorí si v sčítaní obyvateľov uviedli rusínčinu ako rodný jazyk.
Jednou z vyštudovaných rusínskych učiteliek je aj Petra Semancová. Pred dvoma rokmi prišla z malej obce v okrese Medzilaborce do Bratislavy, lebo v školách na východe si nedokázala nájsť miesto. Prešli dva roky a dnes už Petra učí v Bratislave nielen deti, ale aj dospelých. Tých prvých na základnej škole slovenčinu spolu s inými predmetmi, tých druhých na večernej škole – rusínsky jazyk.

Absolvovali ste odbor rusínsky jazyk a geografia, ale na východnom Slovensku, kde žije najviac Rusínov, ste si prácu nenašli. Kde všade ste sa zaujímali, či vás prijmú?
Žiadosť som si dávala na tri základné školy: vo Svidníku, v Snine a Bardejove. Všade som dostávala odpovede, že s takou odbornosťou ma nevezmú.

Už pred štúdiom ste vedeli, že uplatniť sa s rusínčinou nebude ľahké, napriek tomu ste si ju vybrali. Prečo?
Dôvod je jednoduchý, pôvodne som si zvolila ruštinu s geografiou, ale takú kombináciu neotvárali, bola len geografia a rusínsky jazyk. Povedala som si, že viem hovoriť po rusínsky, nebude to problém. Na štúdiu som bola prvé tri roky jediná študentka. Potom sa pridalo ku mne ďalšie dievča. Magisterský stupeň rusínskeho jazyka sme ukončili ako prvé dve absolventky.

Na štandardných základných školách ste ako učiteľka rusínčiny nepochodili. Oslovila vás však iniciátorka Večernej školy rusínskeho jazyka Ľuba Kráľová z Prešova, aby ste otvorili jednu „večernú“ triedu aj v Bratislave. Mimo rusínskeho regiónu. Boli ste ochotná ísť do toho?
Áno. Bolo mi však čudné, že vyučovať rusínsky jazyk, teda to, čo mi nebolo umožnené na východe, mi je teraz umožnené na západe. Samozrejme, hneď som sa zamýšľala, či sa mi niekto prihlási. A tak som začala vylepovať po meste plagáty s oznamom, aby sa ozvali ľudia, ktorí by o to mali záujem.

Ako dlho ste robili nábor v hlavnom meste?
Od Veľkej noci do začiatku školského roka. Vylepovala som plagáty, šírila som to cez Facebook, zdieľali to kolegyne, dala som oznam do gréckokatolíckeho kostola v Bratislave a požiadala som aj farára, aby to vyhlásil na omši. Zdá sa, že to zabralo najviac. Ozvalo sa mi sedem ľudí, aj školáčka zo základnej školy. No bolo veľmi ťažké zladiť sedem ľudí do jedného dňa na jeden večer, takže zatiaľ chodia štyria žiaci. Myslím však, že by sa ich v budúcnosti nazbieralo aj viac.

Vďaka projektu Večerná škola rusínskeho jazyka, ktorý finančne podporil aj Úrad vlády, sa na východe Slovenska otvárajú nové „večerné“ triedy na ďalších školách. Páči sa vám takýto projekt?
Určite. Páči sa mi, že sa nájde skupina ľudí, ktorá sa chce venovať rusínskemu jazyku. Obdivujem moje žiačky, mladé dievčatá, ktoré sa podvečer po skončení práce ponáhľajú do mojej triedy a rusínskemu jazyku obetujú svoj voľný čas.

Aký majú motív, aby sa učili tento jazyk?
Prekvapila ma napríklad dievčina z Giraltoviec. Jej babka je Rusínka, preto sa chce naučiť tento jazyk, nie že by jej mama alebo otec boli Rusíni, ale až babka. Pre dievča to nie je rodný jazyk, ale keď už nič iné, aspoň bude vedieť azbuku. Mladí to vnímajú skôr ako ďalšiu cudziu reč. Mám tu aj žiačky, ktoré už azbuku poznajú, lebo predtým mali ruštinu, a keď napríklad berieme nové slovíčka, hovoria: To je ťažšie než ruština! Mám tu i bývalú učiteľku, ktorá predtým učila ruštinu a ukrajinčinu.

Zaujímavé, že nemáte mužských zástupcov.
Jeden vysokoškolák chcel chodiť, ale v tom čase má prednášky. Ďalší sa tiež ozval, že je služobne v Gruzínsku a chce prísť aj s bratom, ale už sa neohlásil.

Ako ste sa pripravovali na to, že budete po prvýkrát učiť niekoho po rusínsky?
Po Veľkej noci sme mali ako učiteľky stretnutie s Ľubou Kráľovou na ZŠ v Medzilaborciach. Prišlo nás asi päť či šesť – aj z Humenného aj z Hriňovej na strednom Slovensku, kde sa, mimochodom, tiež otvorila jedna trieda Večernej školy. Metodik Marek Gaj nás zaúčal do metodiky a Ľuba Kráľová vybavila na škole v Medzilaborciach učebnice. Odtiaľ máme rusínsky bukvar – šlabikár aj čítanku, no tie celkom nevyhovujú.

Prečo?
Lebo šlabikár, z ktorého učím, má jazyk podľa prvej kodifikácie, kým ja som už študovala v čase, keď začala platiť druhá kodifikácia rusínskeho jazyka. Texty prispôsobujem, ale podklady si pripravujem aj sama, rozmnožím ich na papieri a rozdám. Som vyštudovaná učiteľka, takže didaktiku poznám, školenie som až tak nepotrebovala. Ako prvý cieľ som si dala naučiť žiakov, prípadne precvičiť s nimi azbuku. Keď si ju prejdeme, postupne začneme brať gramatiku rusínskeho jazyka.

Čo bolo doteraz pre vašich žiakov na rusínčine najťažšie?
Nezvyklé je pre nich vyslovovať takzvané široké „e“. Nevedia ho povedať. Keď berieme jednotlivé písmená, snažím sa pre ne vyberať a hľadať rôzne slová. Potom sa žiačok spýtam – ako sa to povie u vás, napríklad v šarištine, a porovnávame to. Žiačky vidia, že často sú to také isté výrazy. Veľa slov je v rusínčine, šarištine aj v slovenčine rovnakých alebo podobných.

Realizované s finančnou podporou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR rámci dotačného programu Podpora a ochrana ľudských práv a slobôd. Za obsah tohto dokumentu je výlučne zodpovedné OZ Združenie inteligencie Rusínov Slovenska.

Viac na: www.cemerica.sk