Nezdravé nemocenské poistenie
Stále sa niekomu finančne oplatí "byť chorý"
Kríza systému sociálneho zabezpečenia sa prejavuje vo viacerých podobách. Jednou z nich je fakt, že mnohým zamestnancom sa ešte vždy oplatí „maródovať“. V čase, keď nepracujú, dostanú totiž na účet približne rovnakú sumu, ako keby pracovali.
Táto skutočnosť je, alebo azda bola, akýmsi udržovacím lanom, barličkou, ktorá vždy odsunula potrebné a nevyhnutné zmeny v nemocenskom poistení. Tých, ktorí zneužívajú systém nemocenského poistenia, vždy totiž bolo a aj je omnoho menej než tých, ktorí ho dotujú. Fond nemocenského poistenia v Sociálnej poisťovni ako jediný zo všetkých verejnoprávnych fondov, do ktorých sú občania nútení pravidelne prispievať odvodovými povinnosťami, je na tom, dá sa povedať, celkom dobre. A to už niekoľko rokov.
Zamestnanci a zamestnávatelia doň platia povinné odvody, avšak vyberajú menej, ako sa predpokladalo a plánovalo. Epidémie chrípky tešia farmaceutických výrobcov a rmútia platiteľov dávok nemocenského poistenia. Na Slovensku však ešte až taká epidémia nebola, aby sa fond nemocenského poistenia musel sanovať. Práve naopak, on slúži na sanáciu – financie z fondu nemocenského poistenia sa už dlhé roky "požičiavajú" do fondu dôchodkového poistenia, ktorý je v deficite.
Tento manéver odsúhlasila Správna rada Sociálnej poisťovne už pred rokmi a praktizuje sa doteraz, lebo je pohodlný, a najmä, aspoň sčasti pomáha vykrývať deficit fondu dôchodkového zabezpečenia.
Nie tak dávno, v čase napätých vzťahov medzi Konfederáciou odborových zväzov SR a Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny SR, Peter Gajdoš, podpredseda Správnej rady Sociálnej poisťovne, nepriamo obvinil z takýchto praktík predsedu Správnej rady Sociálnej poisťovne, ministra Ľudovíta Kaníka. Nespomínali by sme túto zanedbateľnú "repliku", keby nemala zaujímavé pozadie.
Predstavitelia odborov sú totiž členmi Správnej rady Sociálnej poisťovne, takisto ako zástupcovia poistencov. Prečo hlasovali za to, aby sa "nevyužité" financie z fondu nemocenského poistenia presunuli do fondu dôchodkového zabezpečenia? Prečo neiniciovali zmenu v platení odvodov alebo v nemocenských dávkach? Ani jedna, ani druhá možnosť nebola a vlastne ani dnes nie je výhodná pre "štát", garanta sociálnych istôt občana. Vždy je lepšie, ak občania viac platia ako "vyberajú". A do fondu nemocenského poistenia odvádzajú zamestnanci spolu so zamestnávateľmi dosť na to, aby zamestnanci mohli dostávať vyššie dávky. Prípadne, aby sa znížili odvody zamestnancov aj zamestnávateľov.
Miesto pre adresnosť
V súčasnosti nemocenské poistenie poskytuje niektorým zamestnancom neprimerane nízke zabezpečenie počas choroby, materskej dovolenky alebo pri iných dávkach, ktoré z neho môžu získať (príspevok na ošetrovanie člena rodiny). Na jednej strane sú dávky neprimerane nízke, na druhej strane výška odvodov nie je adekvátna v pomere k dávkam. Povedané priamo, súčasný systém je diskriminačný. Za rovnaké poistné poskytuje rôzne dávky a niektorým kategóriám občanov aj výhody. Nezohľadňuje dostatočne vzťah medzi výškou platieb a výškou dávok. Najmä preto si vyžaduje zmeny. Z analýzy makroekonomických parametrov, demografických súvislostí a finančných možností je zrejmé, že nemocenské poistenie prestáva plniť svoju funkciu, a to nielen pokiaľ ide o nižšie dávky. Jestvuje napríklad veľká skupina osôb, ktoré si pre pokles príjmov v čase choroby čerpajú dovolenku, resp. chodia do práce.
Negatíva, ktoré z toho vyplývajú, sú zrejmé. Spomeňme chrípkovú epidémiu. Pre chrípku príde zamestnanec o pár tisíc zo mzdy, a tak nezodpovední platitelia nemocenského poistenia rozširujú vírusy a nákazu. V prvých troch dňoch pracovnej neschopnosti totiž zamestnanec dostane iba sedemdesiat percent. Nie zo mzdy, ale z vymeriavaceho základu, čo v prípade nemocenského poistenia znamená maximálne z 350 Sk dennej mzdy. Tí, čo zarobia viac, si radšej vezmú dovolenku, prípadne chodia do práce, veď sa nejako prekýchajú a presmrkajú ku koncu pracovného času…
Nevýhodný systém
Ak sme povedali, že takýto systém je nevýhodný pre niektorých zamestnancov, tak zámerne. Naopak, napríklad príslušníkom ozbrojených zložiek a zamestnancom v štátnej službe to môže byť jedno. Tí dostávajú z odvodov všetkých zamestnancov a zamestnávateľov plný plat aj počas práceneschopnosti. Nie je to nič nové pod slnkom, v päťdesiatych rokoch to bolo takisto. Sme však v roku 2003 a podľa všetkých iných faktorov nastali u nás zmeny nielen v politickej, ale aj v spoločenskej a ekonomickej situácii. Značná časť zamestnancov si vďaka nemocenským dávkam takisto môže vykryť pracovné príjmy. Toto je práve onen často spomínaný nemotivačný a nespravodlivý systém poskytovania dávok, na ktoré má zamestnanec v prípade choroby nárok. A tiež argument, prečo sa s nemocenským poistením "nehýbe". Mnohí to totiž vedia zneužiť, a tomu treba zabrániť. Tento argument sčasti stratí opodstatnenie, ak sa pri dôchodkovej reforme zmení aj zákon o sociálnom poistení a časť nemocenského poistenia sa bude aspoň čiastočne zakladať na korelácii príjmov a výdavkov, i keď budú podporené silným princípom solidarity.
Aj peňažná pomoc v materstve je dávkou z fondu nemocenského poistenia. Poskytuje sa najmenej dvadsaťdva týždňov a najviac cez tridsať. Takisto sa určuje z priemernej čistej mzdy zamestnankyne, prípadne osamelého zamestnanca, a tiež z maximálnej sumy 350 Sk. Čiže maximálna denná dávka pre mamičky či oteckov starajúcich sa o dojčatá je 315 Sk. Táto suma je oslobodená od dane z príjmu. Maximálna dávka v materstve je tak 6 930 Sk. Dávka sa odvíja od výšky minimálnej mzdy. Pre všetky samostatne zárobkovo činné osoby, napríklad právničky, notárky, živnostníčky či daňové poradkyne, je výška dávky v materstve približne rovnaká.
Posudky a kontroly
Zneužívanie práceneschopnosti sleduje Sociálna poisťovňa priam sizyfovsky. Dvesto posudkových lekárov kontroluje nielen účelnosť vynakladania finančných prostriedkov z fondu nemocenského poistenia. Zameriavajú sa najmä na oblasti, kde sa vyskytuje najviac práceneschopeniek. Je zrejme jasné, že je to práve tam, kde je najvyššia nezamestnanosť, prípadne kde viacero podnikov končí v červených číslach a hľadá riešenia na zredukovanie nákladov.
V posledných troch rokoch bol podľa štatistík vývin PN priaznivý. Práceneschopnosť obyvateľstva sa totiž znižovala globálne. Percento podnikov, ktoré krachovali, sa "takisto" znížilo. Napriek tomu, podľa údajov Sociálnej poisťovne, je ešte stále vysoká práceneschop-nosť práve v tých okresoch, kde je aj vysoká nezamestnanosť, prípadne vysoká závislosť obyvateľov od potravín, ktoré si sami dopestujú. Niektorým občanom sa viac oplatí poberať dávky v práceneschopnosti ako dávky v nezamestnanosti. Posledný raz sa dávky v práceneschopnosti menili v júni 1998, nie však v prospech vyšších zárobkových skupín. Výška dávok nie je adekvátna výške odvodov, aj preto sa v niektorých regiónoch oplatí ísť na péenku. Regionálne rozdiely v práceneschopnosti sú také markantné, že iba slepý by nevidel dôvod.
Napríklad v Rimavskej Sobote je priemerné percento práceneschopnosti 14,3 a v Bratislave v I. obvode 1,8. Priemer za celú Slovenskú republiku je 5 percent práceneschopnosti. Zaujímavé sú takisto porovnania v dĺžke práceneschopnosti v jednotlivých okresoch. Ak je pre SR priemer 29,7 dňa, tak napríklad v Partizánskom je to 42,3, vo Veľkom Krtíši 39,3, ale na Myjave 21,6 dňa. "Neprestajne sledujeme dôvody a príčiny práceneschopnosti a navyše robíme vlastné analýzy," vysvetľuje Veronika Majtánová, riaditeľka odboru zdravotníckych činností Sociálnej poisťovne. "Tieto ukazovatele majú vcelku priaznivý vývoj, klesajú, ak sa na ne pozeráme z čisto štatistického hľadiska," dodáva. Takže v roku 2002 zaznamenali v priemere o stotisíc novo hlásených prípadov práceneschopnosti menej než v predchádzajúcom roku a počet kalendárnych dní, počas ktorých chorí zostávali v domácom ošetrení alebo v nemocnici, sa takisto znížil – o milión päťstotisíc.
Dlhodobá práceneschopnosť súvisí s počtom ochorení, ktoré vedú v rebríčku chorobnosti na Slovensku. Takže ten, kto má naozajstné zdravotné ťažkosti, nefixľuje a dávky v práceneschopnosti poberá právom. Vyčistiť štatistiky práceneschopnosti môže podľa všetkého iba zdravá ekonomika, priaznivá sociálna situácia a možnosť zamestnať sa v každom regióne Slovenska.
V súvislosti s oprávnenosťou kontrol práceneschopných, ktoré vykonávajú pracovníci a revízni lekári Sociálnej poisťovne, neraz vyvstáva otázka, či Sociálna poisťovňa naozaj má oprávnenie kontrolovať prípady zdravotnej poisťovne.
"Dávky z nemocenského poistenia sa krátia skutočne iba v tých prípadoch, keď poistenec evidentne zneužíva dávku," ubezpečuje V. Majtánová. Nuž, ak sa pacient dá vypísať "na kríže", nemôže okopávať záhradu v čase, keď ho prídu skontrolovať pracovníci Sociálnej poisťovne. Veru, aj také prípady sa stávajú, a práve preto sú potrebné kontroly. V minulom roku ich pracovníci Sociálnej poisťovne absolvovali do stotridsaťtisíc.
Zákon o nemocenskom poistení, ktorý rieši dávky nemocenského poistenia, platí od roku 1956, iba s niekoľkými novelami. Podľa poslednej novely (z 1. júla 1998) sa výška čistého denného príjmu počas práceneschopnosti odvodzuje z maximálnej sumy 350 Sk. Zárobok určuje výšku dávky, avšak v prvých troch dňoch sa ešte z tých 350 Sk odpočíta tridsať percent, pretože počas krátkodobej práceneschopnosti dostáva zamestnanec iba sedemdesiat percent z vymeriavacieho základu, teda z 350 Sk. Počas dlhodobej práceneschopnosti dostáva 90 percent z vymeriavacieho základu, čiže "čistého", maximálne však 315 Sk. Ani ten zamestnanec, ktorému zamestnávateľ vypláca priemernú mzdu, nedostane teda počas choroby adekvátnu náhradu. Tí, čo majú nižšie príjmy, môžu "byť na péenke" dlhšie, pretože sa im to oplatí viac, než chodiť do práce.
Kúpele pre vyvolených
Ďalšou dávkou, ktorá nepatrí do systému nemocenského poistenia, je kúpeľná starostlivosť. V roku 2001 Sociálna poisťovňa kúpila iba 61 790 poukazov na celý rok a vo všetkých kúpeľoch na Slovensku. V roku 1997 to bolo 102 086 poukazov. Takmer o polovicu sa znížil počet kúpeľných pacientov, ktorí sa rekreovali "cez" Sociálnu poisťovňu. Sú kúpele sociálnou dávkou? Nie sú. Preto ich dotuje štát. Avšak prečo iba niektorým?
Peňazí na kúpele je v štátnom rozpočte z roka na rok menej, dotácie sa znížili z 1,2 miliardy Sk v roku 1998 na 861 miliónov Sk v roku 2001. Priemerná cena za ošetrovací deň sa zvýšila o sto korún a počet nevybavených žiadostí za uvedené obdobie klesol až na štyridsaťtisíctristo. Čo tieto čísla znamenajú?
Jednak to, že ten, kto chce, sa do kúpeľov dostane, a jednak to, že štát už túto následnú zdravotnú alebo "sociálnu" starostlivosť dotuje menej. Kúpeľná starostlivosť je jednou z nenárokovateľných dávok nemocenského poistenia, patrí teda k tým dávkam, službám a možnostiam, ktoré treba v rámci šetrenia, spravodlivosti a odstránenia diskriminácie riešiť. Napríklad tak, že tí, čo dostanú poukaz zo Sociálnej poisťovne, si budú na pobyt v kúpeľoch priplácať. Prečo by sa dôchodcom malo hradiť cestovné zo štátneho rozpočtu, teda z daní občanov? Prečo by kúpeľní hostia mali mať stravovanie zdarma? Napokon treba riešiť aj ďalšie podotázky, napríklad, prečo majú isté skupiny zamestnancov zvýhodnenia, ktoré im poskytuje štát z daní všetkých občanov. Zvýhodnenia svojich zamestnancov má riešiť zamestnávateľ v rámci sociálneho fondu. Na tieto otázky zrejme takisto odpovie nový zákon o sociálnom poistení.
Autor: Dagmar Krištofičová
Táto skutočnosť je, alebo azda bola, akýmsi udržovacím lanom, barličkou, ktorá vždy odsunula potrebné a nevyhnutné zmeny v nemocenskom poistení. Tých, ktorí zneužívajú systém nemocenského poistenia, vždy totiž bolo a aj je omnoho menej než tých, ktorí ho dotujú. Fond nemocenského poistenia v Sociálnej poisťovni ako jediný zo všetkých verejnoprávnych fondov, do ktorých sú občania nútení pravidelne prispievať odvodovými povinnosťami, je na tom, dá sa povedať, celkom dobre. A to už niekoľko rokov.
Zamestnanci a zamestnávatelia doň platia povinné odvody, avšak vyberajú menej, ako sa predpokladalo a plánovalo. Epidémie chrípky tešia farmaceutických výrobcov a rmútia platiteľov dávok nemocenského poistenia. Na Slovensku však ešte až taká epidémia nebola, aby sa fond nemocenského poistenia musel sanovať. Práve naopak, on slúži na sanáciu – financie z fondu nemocenského poistenia sa už dlhé roky "požičiavajú" do fondu dôchodkového poistenia, ktorý je v deficite.
Tento manéver odsúhlasila Správna rada Sociálnej poisťovne už pred rokmi a praktizuje sa doteraz, lebo je pohodlný, a najmä, aspoň sčasti pomáha vykrývať deficit fondu dôchodkového zabezpečenia.
Nie tak dávno, v čase napätých vzťahov medzi Konfederáciou odborových zväzov SR a Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny SR, Peter Gajdoš, podpredseda Správnej rady Sociálnej poisťovne, nepriamo obvinil z takýchto praktík predsedu Správnej rady Sociálnej poisťovne, ministra Ľudovíta Kaníka. Nespomínali by sme túto zanedbateľnú "repliku", keby nemala zaujímavé pozadie.
Predstavitelia odborov sú totiž členmi Správnej rady Sociálnej poisťovne, takisto ako zástupcovia poistencov. Prečo hlasovali za to, aby sa "nevyužité" financie z fondu nemocenského poistenia presunuli do fondu dôchodkového zabezpečenia? Prečo neiniciovali zmenu v platení odvodov alebo v nemocenských dávkach? Ani jedna, ani druhá možnosť nebola a vlastne ani dnes nie je výhodná pre "štát", garanta sociálnych istôt občana. Vždy je lepšie, ak občania viac platia ako "vyberajú". A do fondu nemocenského poistenia odvádzajú zamestnanci spolu so zamestnávateľmi dosť na to, aby zamestnanci mohli dostávať vyššie dávky. Prípadne, aby sa znížili odvody zamestnancov aj zamestnávateľov.
Miesto pre adresnosť
V súčasnosti nemocenské poistenie poskytuje niektorým zamestnancom neprimerane nízke zabezpečenie počas choroby, materskej dovolenky alebo pri iných dávkach, ktoré z neho môžu získať (príspevok na ošetrovanie člena rodiny). Na jednej strane sú dávky neprimerane nízke, na druhej strane výška odvodov nie je adekvátna v pomere k dávkam. Povedané priamo, súčasný systém je diskriminačný. Za rovnaké poistné poskytuje rôzne dávky a niektorým kategóriám občanov aj výhody. Nezohľadňuje dostatočne vzťah medzi výškou platieb a výškou dávok. Najmä preto si vyžaduje zmeny. Z analýzy makroekonomických parametrov, demografických súvislostí a finančných možností je zrejmé, že nemocenské poistenie prestáva plniť svoju funkciu, a to nielen pokiaľ ide o nižšie dávky. Jestvuje napríklad veľká skupina osôb, ktoré si pre pokles príjmov v čase choroby čerpajú dovolenku, resp. chodia do práce.
Negatíva, ktoré z toho vyplývajú, sú zrejmé. Spomeňme chrípkovú epidémiu. Pre chrípku príde zamestnanec o pár tisíc zo mzdy, a tak nezodpovední platitelia nemocenského poistenia rozširujú vírusy a nákazu. V prvých troch dňoch pracovnej neschopnosti totiž zamestnanec dostane iba sedemdesiat percent. Nie zo mzdy, ale z vymeriavaceho základu, čo v prípade nemocenského poistenia znamená maximálne z 350 Sk dennej mzdy. Tí, čo zarobia viac, si radšej vezmú dovolenku, prípadne chodia do práce, veď sa nejako prekýchajú a presmrkajú ku koncu pracovného času…
Nevýhodný systém
Ak sme povedali, že takýto systém je nevýhodný pre niektorých zamestnancov, tak zámerne. Naopak, napríklad príslušníkom ozbrojených zložiek a zamestnancom v štátnej službe to môže byť jedno. Tí dostávajú z odvodov všetkých zamestnancov a zamestnávateľov plný plat aj počas práceneschopnosti. Nie je to nič nové pod slnkom, v päťdesiatych rokoch to bolo takisto. Sme však v roku 2003 a podľa všetkých iných faktorov nastali u nás zmeny nielen v politickej, ale aj v spoločenskej a ekonomickej situácii. Značná časť zamestnancov si vďaka nemocenským dávkam takisto môže vykryť pracovné príjmy. Toto je práve onen často spomínaný nemotivačný a nespravodlivý systém poskytovania dávok, na ktoré má zamestnanec v prípade choroby nárok. A tiež argument, prečo sa s nemocenským poistením "nehýbe". Mnohí to totiž vedia zneužiť, a tomu treba zabrániť. Tento argument sčasti stratí opodstatnenie, ak sa pri dôchodkovej reforme zmení aj zákon o sociálnom poistení a časť nemocenského poistenia sa bude aspoň čiastočne zakladať na korelácii príjmov a výdavkov, i keď budú podporené silným princípom solidarity.
Aj peňažná pomoc v materstve je dávkou z fondu nemocenského poistenia. Poskytuje sa najmenej dvadsaťdva týždňov a najviac cez tridsať. Takisto sa určuje z priemernej čistej mzdy zamestnankyne, prípadne osamelého zamestnanca, a tiež z maximálnej sumy 350 Sk. Čiže maximálna denná dávka pre mamičky či oteckov starajúcich sa o dojčatá je 315 Sk. Táto suma je oslobodená od dane z príjmu. Maximálna dávka v materstve je tak 6 930 Sk. Dávka sa odvíja od výšky minimálnej mzdy. Pre všetky samostatne zárobkovo činné osoby, napríklad právničky, notárky, živnostníčky či daňové poradkyne, je výška dávky v materstve približne rovnaká.
Posudky a kontroly
Zneužívanie práceneschopnosti sleduje Sociálna poisťovňa priam sizyfovsky. Dvesto posudkových lekárov kontroluje nielen účelnosť vynakladania finančných prostriedkov z fondu nemocenského poistenia. Zameriavajú sa najmä na oblasti, kde sa vyskytuje najviac práceneschopeniek. Je zrejme jasné, že je to práve tam, kde je najvyššia nezamestnanosť, prípadne kde viacero podnikov končí v červených číslach a hľadá riešenia na zredukovanie nákladov.
V posledných troch rokoch bol podľa štatistík vývin PN priaznivý. Práceneschopnosť obyvateľstva sa totiž znižovala globálne. Percento podnikov, ktoré krachovali, sa "takisto" znížilo. Napriek tomu, podľa údajov Sociálnej poisťovne, je ešte stále vysoká práceneschop-nosť práve v tých okresoch, kde je aj vysoká nezamestnanosť, prípadne vysoká závislosť obyvateľov od potravín, ktoré si sami dopestujú. Niektorým občanom sa viac oplatí poberať dávky v práceneschopnosti ako dávky v nezamestnanosti. Posledný raz sa dávky v práceneschopnosti menili v júni 1998, nie však v prospech vyšších zárobkových skupín. Výška dávok nie je adekvátna výške odvodov, aj preto sa v niektorých regiónoch oplatí ísť na péenku. Regionálne rozdiely v práceneschopnosti sú také markantné, že iba slepý by nevidel dôvod.
Napríklad v Rimavskej Sobote je priemerné percento práceneschopnosti 14,3 a v Bratislave v I. obvode 1,8. Priemer za celú Slovenskú republiku je 5 percent práceneschopnosti. Zaujímavé sú takisto porovnania v dĺžke práceneschopnosti v jednotlivých okresoch. Ak je pre SR priemer 29,7 dňa, tak napríklad v Partizánskom je to 42,3, vo Veľkom Krtíši 39,3, ale na Myjave 21,6 dňa. "Neprestajne sledujeme dôvody a príčiny práceneschopnosti a navyše robíme vlastné analýzy," vysvetľuje Veronika Majtánová, riaditeľka odboru zdravotníckych činností Sociálnej poisťovne. "Tieto ukazovatele majú vcelku priaznivý vývoj, klesajú, ak sa na ne pozeráme z čisto štatistického hľadiska," dodáva. Takže v roku 2002 zaznamenali v priemere o stotisíc novo hlásených prípadov práceneschopnosti menej než v predchádzajúcom roku a počet kalendárnych dní, počas ktorých chorí zostávali v domácom ošetrení alebo v nemocnici, sa takisto znížil – o milión päťstotisíc.
Dlhodobá práceneschopnosť súvisí s počtom ochorení, ktoré vedú v rebríčku chorobnosti na Slovensku. Takže ten, kto má naozajstné zdravotné ťažkosti, nefixľuje a dávky v práceneschopnosti poberá právom. Vyčistiť štatistiky práceneschopnosti môže podľa všetkého iba zdravá ekonomika, priaznivá sociálna situácia a možnosť zamestnať sa v každom regióne Slovenska.
V súvislosti s oprávnenosťou kontrol práceneschopných, ktoré vykonávajú pracovníci a revízni lekári Sociálnej poisťovne, neraz vyvstáva otázka, či Sociálna poisťovňa naozaj má oprávnenie kontrolovať prípady zdravotnej poisťovne.
"Dávky z nemocenského poistenia sa krátia skutočne iba v tých prípadoch, keď poistenec evidentne zneužíva dávku," ubezpečuje V. Majtánová. Nuž, ak sa pacient dá vypísať "na kríže", nemôže okopávať záhradu v čase, keď ho prídu skontrolovať pracovníci Sociálnej poisťovne. Veru, aj také prípady sa stávajú, a práve preto sú potrebné kontroly. V minulom roku ich pracovníci Sociálnej poisťovne absolvovali do stotridsaťtisíc.
Zákon o nemocenskom poistení, ktorý rieši dávky nemocenského poistenia, platí od roku 1956, iba s niekoľkými novelami. Podľa poslednej novely (z 1. júla 1998) sa výška čistého denného príjmu počas práceneschopnosti odvodzuje z maximálnej sumy 350 Sk. Zárobok určuje výšku dávky, avšak v prvých troch dňoch sa ešte z tých 350 Sk odpočíta tridsať percent, pretože počas krátkodobej práceneschopnosti dostáva zamestnanec iba sedemdesiat percent z vymeriavacieho základu, teda z 350 Sk. Počas dlhodobej práceneschopnosti dostáva 90 percent z vymeriavacieho základu, čiže "čistého", maximálne však 315 Sk. Ani ten zamestnanec, ktorému zamestnávateľ vypláca priemernú mzdu, nedostane teda počas choroby adekvátnu náhradu. Tí, čo majú nižšie príjmy, môžu "byť na péenke" dlhšie, pretože sa im to oplatí viac, než chodiť do práce.
Kúpele pre vyvolených
Ďalšou dávkou, ktorá nepatrí do systému nemocenského poistenia, je kúpeľná starostlivosť. V roku 2001 Sociálna poisťovňa kúpila iba 61 790 poukazov na celý rok a vo všetkých kúpeľoch na Slovensku. V roku 1997 to bolo 102 086 poukazov. Takmer o polovicu sa znížil počet kúpeľných pacientov, ktorí sa rekreovali "cez" Sociálnu poisťovňu. Sú kúpele sociálnou dávkou? Nie sú. Preto ich dotuje štát. Avšak prečo iba niektorým?
Peňazí na kúpele je v štátnom rozpočte z roka na rok menej, dotácie sa znížili z 1,2 miliardy Sk v roku 1998 na 861 miliónov Sk v roku 2001. Priemerná cena za ošetrovací deň sa zvýšila o sto korún a počet nevybavených žiadostí za uvedené obdobie klesol až na štyridsaťtisíctristo. Čo tieto čísla znamenajú?
Jednak to, že ten, kto chce, sa do kúpeľov dostane, a jednak to, že štát už túto následnú zdravotnú alebo "sociálnu" starostlivosť dotuje menej. Kúpeľná starostlivosť je jednou z nenárokovateľných dávok nemocenského poistenia, patrí teda k tým dávkam, službám a možnostiam, ktoré treba v rámci šetrenia, spravodlivosti a odstránenia diskriminácie riešiť. Napríklad tak, že tí, čo dostanú poukaz zo Sociálnej poisťovne, si budú na pobyt v kúpeľoch priplácať. Prečo by sa dôchodcom malo hradiť cestovné zo štátneho rozpočtu, teda z daní občanov? Prečo by kúpeľní hostia mali mať stravovanie zdarma? Napokon treba riešiť aj ďalšie podotázky, napríklad, prečo majú isté skupiny zamestnancov zvýhodnenia, ktoré im poskytuje štát z daní všetkých občanov. Zvýhodnenia svojich zamestnancov má riešiť zamestnávateľ v rámci sociálneho fondu. Na tieto otázky zrejme takisto odpovie nový zákon o sociálnom poistení.
Autor: Dagmar Krištofičová
