Netreba nám nové hranice, treba búrať hranice v hlavách

K Rusínom má pozitívny vzťah a veľmi dobre pozná ich dejiny. Možno práve preto, že nepatrí k tejto komunite, jeho názory na nich sa vyznačujú nezaujatosťou a prirodzeným nadhľadom.

Narodili ste sa v Bardejove a celú mladosť prežili na východnom Slovensku, kde žije aj najviac Rusínov, o ktorých sa hovorí, že všade ich je plno. Neskúmali ste ako vyštudovaný historik, či aj vy náhodou nemáte rusínskych predkov?
Do svojich 23 rokov som skutočne žil na východnom Slovensku, konkrétne v Šariši. Človek nemusí mať historické vzdelanie na to, aby sa v istom okamihu nezačal celkom prirodzene zaujímať o pôvod svojej rodiny. V mojom prípade došlo k hlbšiemu záujmu v otázkach rodokmeňa len pred pár rokmi. V rozhovore so svojím starým otcom som zistil, že jeho mama sa narodila v Brooklyne rusínskym prisťahovalcom. Ešte v skorom detskom veku sa moja prababka vrátila s rodičmi na Slovensko. Po svadbe síce žila v čisto slovenskom prostredí, ale keď chodila domov k svojej matke na návštevu, rozprávala po rusínsky. Ja som Slovák, ale vďaka tejto prababke v mojich žilách koluje aj rusínska krv. Moji kolegovia-matematici by mohli povedať, že z jednej osminy som i Rusín.

Už nejaký ten čas sa zaoberáte regionálnymi dejinami. Dokonca Vám o tom vyšla aj kniha. O čom konkrétne je?
Regionálne dejiny ma zaujímajú od gymnaziálnych čias. Univerzitu som ukončil diplomovou prácou o vysťahovalectve zo Šariša do Spojených štátov. Som spoluautorom dvoch kníh, obidve sa zaoberajú dejinami mesta Giraltovce. Tejto téme som verný od strednej školy.

Spomínate v nej aj Rusínov?
Giraltovce neboli nikdy rusínskym mestečkom, slovensko-rusínska etnická hranica však niekdajším Giraltovským okresom prechádzala. Keď ich teda spomínam, je to skôr okrajovo, najmä v súvislosti s konfesionálnymi pomermi. Gréckokatolícka a tiež malá pravoslávna komunita, o ktorých môžeme v Giraltovciach hovoriť len v posledných storočiach, majú totiž v Giraltovciach rusínsky etnický pôvod. V poslednom čase ma však čoraz viac zaujíma téma jediných kúpeľov v okrese, ktoré boli v obci Šarišský Štiavnik. Tie boli obľúbeným miestom rusínskej inteligencie.

Máte prechodený a zmapovaný celý poddukliansky región. Na ktoré miesta sa vraciate najradšej?
V spomínanom Štiavniku som v každom ročnom období, dlhé roky boli bývalé kúpele v dosť úbohom stave, začína sa to ale meniť k lepšiemu. Voda z prameňov má stále vynikajúcu chuť. Okrem toho mám veľmi rád drevené chrámy – cerkvy, tie mám zmapované všetky. Sú zakaždým úchvatné nielen pre mňa, ale aj pre mojich priateľov z Bratislavy či Českej republiky. Napokon nie raz sa mi tam podarilo dotiahnuť aj svojich študentov. Ani raz tých päťsto kilometrov neľutovali.

Pri Vašich potulkách sem-tam zavítate aj na poľskú stranu. Stretli ste sa tam s poľskými Rusínmi alebo inak povedané, ako si oni hovoria, s Lemkami? Ako na Vás tieto miesta pôsobia?
Keď poznáte historický kontext, tak cítite tam istú ranu, ktorá nie je celkom zahojená. V dôsledku nehumánnej operácie Visla, ktorou došlo tesne po druhej svetovej vojne v Poľsku k presídleniu pôvodného obyvateľstva, tam v skutočnosti až tak veľa Lemkov nestretnete. Nemými svedkami sú často len cintoríny s trojkrížmi, pričom po niektorých dedinách už nič ďalšie nenájdete. Napriek tomu je to ale krásny kraj, turistami až tak neobjavený, čo je možno aj dobre, lebo má v sebe stále niečo tajomne magické. Lemkov som tam stretol v Zyndranowej, stačí prejsť kopec nad Vyšným Komárnikom na štátnej hranici a ste tam.

V Zyndranowej, ktorú spomínate, je aj lemkovsko-rusínske múzeum. Je tam čo obdivovať?
To múzeum je síce malé, ale veľmi pekné. Je sympatické, že jeden človek, ktorý ho založil, išiel často do boja s veternými mlynmi a napriek tomu to nevzdal. Aj vďaka tomu môžeme obdivovať celkom slušnú etnografickú zbierku sústredenú na malej ploche. Múzeum je v pôvodnom drevenom dome aj s priľahlými hospodárskymi budovami. Sprievodkyňa sa vždy opýta, či vám viac vyhovuje výklad v rusínčine alebo poľštine. Keďže rusínčine celkom dobre rozumiem, je pre mňa prirodzenejšie uprednostniť v tomto prostredí prvú možnosť.

Niekoľko rokov učíte na známom bratislavskom Gymnáziu Ivana Horvátha dejepis. Spomínate na hodinách v súvislosti so slovenskou históriou aj Rusínov. Myslím aspoň ako prierezovú tému. Ak áno, v akých súvislostiach?
Samozrejme, čím viac sa na hodinách blížime k 20. storočiu, tým ich spomínam častejšie. Pri téme postavenia nemaďarských národov v habsburskej monarchii a ich emancipačných snáh v 19. storočí, nemožno Rusínov aspoň v prehľade vynechať. Pri dejinách medzivojnového Československa spomínam rusínsku národnosť ako piatu najpočetnejšiu v rámci celej republiky. Osobitnou kapitolou je Podkarpatská Rus, kde boli Rusíni z hľadiska početnosti dominantní. Spomínam ju aj po druhej svetovej vojne ako súčasť zmien hraníc v povojnovej Európe.

Keďže v prípade Rusínov ide o národ, ktorý tu žije viac ako tisíc rokov, dokážete si túto tému predstaviť ako samostatnú maturitnú otázku alebo aspoň jej časť?
Keď sa na to pozriem realisticky, tak v rámci maturitnej skúšky z dejepisu na to nie je naozaj priestor. Aspoň v bratislavskom prostredí by táto téma vyznela veľmi neprirodzene. A veci netreba robiť nasilu. Na druhej strane, keďže mám regionálne dejiny skutočne rád, myslím si, že napríklad gymnáziá vo Svidníku či Medzilaborciach by si tému formovania rusínskeho národa nielen mohli, ale aj mali do svojich maturitných zadaní zaradiť. Školské vzdelávacie programy to dnes umožňujú. Nikdy to nebolo ľahšie. Je to na rozhodnutí každej školy, konkrétne predmetovej komisie dejepisu.

Viem, že je to utópia, ale ako by ste ako historik vnímali samostatný suverénny rusínsky štát?
Nemám rád špekulácie. Tento štát neexistuje, preto všetko, čo by som teraz k tomu povedal, by bolo mlátením prázdnej slamy. Ako historik môžem zhodnotiť len snahy politikov o nie vždy šťastné aktivity v minulosti. V roku 1945 tu bola napríklad iniciatíva o vytvorenie značne umelého útvaru, tzv. „Prjaševčiny“. Tá mala byť podľa predstáv vtedajších prosovietsky orientovaných iniciátorov priamo začlenená do Ukrajinskej zväzovej republiky v rámci ZSSR. Dnes si hovorím, chvalabohu, že sa tak nestalo. Nielenže tento konštrukt vôbec nerešpektoval etnické pomery vo vzťahu k Slovákom v priestore severovýchodného Slovenska, ale keď sa pozrieme na postavenie Rusínov (Bojkov) na západnej Ukrajine, sociálne ani národnostne na tom nie sú vôbec lepšie ako slovenskí Rusíni. Naopak, naši Rusíni sú súčasťou hospodársky najvyspelejšej časti Európy, sú súčasťou Schengenu, čo je neporovnateľnou výhodou oproti ich bratom na Ukrajine. Čo by tí za to dali. Myslím si, že netreba nám nové hranice. Treba búrať hranice v hlavách.

Popri dejepise vyučujete aj slovenský jazyk a literatúru. Ako vnímate ako lingvista rusínsky jazyk? Ako nárečie alebo ako riadny kodifikovaný jazyk, ktorý parí medzi najmladšie spisovné jazyky nielen na Slovensku, ale v Európe vôbec?
Rusínčina je samostatný jazyk. Prirodzene, má viacero dialektov ako ktorýkoľvek slovanský jazyk. Jej kodifikácia síce prišla pomerne neskoro, ale treba ju rešpektovať. Práve tento týždeň som na hodine slovenského jazyka preberal maturitné zadanie s názvom Slovenčina a jej postavenie v rodine indoeurópskych a slovanských jazykov. Potešujúce je, že autori štvrtáckej gymnaziálnej učebnice v prehľade východoslovanských jazykov uviedli v tabuľke popri ruštine, ukrajinčine a bieloruštine aj ten štvrtý, najmladší. Nezabudli tiež aspoň v zátvorke dodať, že tento jazyk sa okrem častí území Poľska a Ukrajiny používa aj v regiónoch východného Slovenska.
_______________________________

Mgr. Adrián Eštok

Narodil sa 25. novembra 1980 v Bardejove. Je absolventom Gymnázia v Giraltovciach a Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity. Jedenásty rok pracuje na bratislavskom Gymnáziu Ivana Horvátha ako učiteľ slovenského jazyka a literatúry a tiež dejepisu. Venuje sa dejinám Šariša, publikoval v časopise .týždeň a v regionálnych periodikách. Je spoluautorom dvoch knižných publikácií. Má rád cestovanie a dobré knihy.

Realizované s finančnou podporou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR v rámci dotačného programu Podpora a ochrana ľudských práv a slobôd. Za obsah tohto dokumentu je výlučne zodpovedné OZ Združenie inteligencie Rusínov Slovenska.

Viac na: www.cemerica.sk