Penzie a dôchodky v minulosti (2. časť)

S reformáciou bola spojená aj redukcia kláštorov a prepustení opati, ale aj obyčajní mnísi dostávali od štátu alebo panovníka ako kompenzáciu penziu do konca života. Keď si však títo našli uplatnenie v inom kláštore, čo sa stávala často, penzia im bola odobratá. Zo 16. storočia sú známe aj penzie vyplácané nemocnicami pre ich bývalým zamestnancov ako boli napríklad chirungovia. Podobne aj mestské radnice udeľovali penzionovaným starostom, mešťanostom alebo bývalym členom rady dôchodky. Bez príjmu neostávali ani vyslúžilí vojaci a námorníci pre ktorých sa penzia bežne udeľovala zo štátnej pokladne od 17. storočia.

Tieto spomenuté formy dôchodku boli stále skôr pre individuálne prípady ( vdovy, básnici) alebo pre istú zamestnaneckú skupinu (vojaci, mnísi). Dôchodoky boli vyplácane ad hoc teda k istým príležitostiam, nie pravidelne. Stávalo sa, že keď boli štátne financie vyčerpané, čo bolo pri častých vojnách bežné, jednoducho sa penzie nevyplatili aj niekoľko rokov. Penzie taktiež neboli prístupné pre širšie vrstvy obyvateľstva a stále neexistoval ucelený dôchodkový systém.

Prvá penzijná schéma sa objavila v 70. rokoch 17. storočia v Anglicku. Opäť nebola celoplošná, ale zameraná na istú zamestnaneckú skupinu-penzionovaných námorných dôstojníkov. Objavili sa v nej už prvé moderné prvky dôchodkového systému. Prvým z nich bolo stanovenie lehoty odpracovaných rokov po uplynutí ktorej mohol byť dôchodok vyplatený. Dôstojníci mali už po odslúžení 15 rokov nárok na penziu, ale museli dokázať, že nie sú schopní ďalšej služby či už kvôli zdravotnému stavu alebo vysokému veku. O tom, že podmienky na priznanie penzie pri zranení boli tvrdé svedčí aj to, že námorník musel dokázať stratu oka alebo inej časti tela. Čo sa týka výšky veku pri odchode na dôchodok ten nebol špecificky stanovený. Druhým moderným znakom schémy bolo stanovenie fixnej sumy dôchodku vyplácaného v 100 % výške platu.

V 18. storočí sa čoraz častejšie objavuje vyplácanie penzie štátnym zamestnancom a tiež povinná kontribúcia do penzijných fondov. Napríklad zamestnanci colného úradu v Anglicku v roku 1712 museli prispievať do dôchodkového fondu 2,5 % z platu. Ani pre nich nebol vek odchodu do dôchodku presne určený. Penziu mali stanovenú na tretinu ich priemerného platu.

V tomto období vznikajú aj prvé poistné spoločnosti, ktoré mali vo svojej ponuke dôchodkové poistenia. K vývoju dôchodkových systémov prispela aj veda. Významný bol hlavne rozvoj teórie pravdepodobnosti v polovici 17. storočia. Z ďalších vedných disciplín, ktoré pomohli k rozvoju penzijných schém najmä štatistika a demografia. V 18. storočí viacerí vedci ( napr. E.Halley, J.Dodson) pri štúdiu mortality populácie prišli na to, že s vyšším vekom je aj väčšia pravdepodobnosť úmrtia. Preto radili, aby výška ročných príspevkov do dôchodkového poistného bola vyššia pre ľudí, ktorí sa rozhodnú poistiť v staršom veku ako pre mladších.
V priebehu 19. a 20. storočia sa štát stáva významným iniciátorom vo vytváraní dôchodkových systémov. Prijímajú sa zákony, ktoré nariaďujú povinné odvody zamestnancov aj zamestnávateľov do penzijných fondov a tiež sa mení postoj spoločnosti k dôchodkom. Sporenie na dôchodok sa stáva bežným.

Hoci v súčasnosti existuje nesmierne množstvo dôchodkových schém v rôznych štátoch sveta predsa len majú veľa spoločného. V prvom rade by moderné penzijné systémy mali spĺňať kritérium dlhodobej udržateľnosti. Klientom by mali garantovať primeranú výšku dôchodkov a bezpečnosť ich investícii. Taktiež zdôrazňujú úlohu individuálnej zodpovednosti človeka za svoju budúcnosť. Povzbudzujú ľudí k prispievaniu do súkromných dôchodkových fondov a odúčajú ich od bezvýhradného spoliehania sa na štátne penzie. Na splnenie týchto cieľov sú v mnohých štátoch prijímané dôchodkové reformy na ktorých sa zúčastňuje aj Slovensko. Či sa budu mať aj naši dôchodcovia “lepšie” sa dozvieme až v budúcnosti.