Penzie a dôchodky v minulosti (1.časť)
Pri voľbe formy dôchodkového sporenia ľudia myslia predovšetkým na zabezpečenie si budúcnosti. My sa vrátime do minulosti a pozrieme sa na začiatky dochôdkových systémov, o prvých penziách a o tom, ako ľudská spoločnosť vnímala potrebu dôchodkového zabezpečenia.
Ak chceme hľadať počiatky penzijného systému opäť sa musíme vrátiť do antiky. Už starovekí Gréci mali zmysel pre starostlivosť o starých ľudí, ale skutočné penzie sú známe až z rímskej ríše, kde boli dôchodky vyplácane vyslúžilým vojakom- veteránom. Tento systém fungoval na princípe pravidelných príspevkov zo žoldu, ktoré vojaci vkladali počas trvania svojej aktívnej služby do fondu. Z neho sa potom vyplácali penzie vojakom, ktorí už doslúžili a to či už odslúžením určitých rokov, kvôli zlému zdravotnému stavu alebo pre zranenie. Takisto sa penzie vyplácali aj pozostalým vojaka v prípade jeho úmrtia v službe. Tento penzijný systém v rímskej armáde bola v postate akási kombinácia životného a dôchodkového poistenia. Nie je známe, že by sa bral do úvahy vojakov vek ani pri výške platenia príspevkov do fondu ani pri vyplácani. Je zaujímavé, že naakumulované príspevky členov vo fonde slúžili niekedy aj na investovanie. Používali sa napríklad na požicky za úrok alebo na v tom čase bežný nákup otrokov.
V stredovekej spoločnosti myšlienka na dôchodkové zabezpečenie nepatrila k horúcim témam. Keďže stredovek bol v znamení religiozity a funkcia rodiny bola silná predpokladalo sa, že deti sa postarajú o rodičov. Dôchodok bol teda starým ľuďom poskytnutý vo forme bývania a stravy u ich ratolestí. Horšie to bolo s ľuďmi, ktorí nemali rodinu prípadne ani priateľov. Tí zvyčajne pracovali dokiaľ vládali a keď dosiahli vek, že už neboli schopní sa živiť a nemali nič ušetrené naozaj im neostávalo nič iné iba žobrať, keďže regulárny penzijný systém neexistoval.
Istá nádej na aké také prežitie pre starých ľudí bez rodiny v stredoveku predstavovali kláštory. Tieto ponúkali penziu vo forme doživotného útulku v prvom rade starým mníchom, ako svojím zamestnancom, ale neobišli ani verejnosť. Aj bežní veriaci mohli dostať takzvanú ex gratia (z milosti) penziu. Kláštory ponúkali zadarmo stravu a šaty pre starých a nevládnych tulákov a žobrákov. Tieto milodary boli však skôr istým druhom charity ako riadnym dôchodkovým systémom.
Okrem kláštorov mohol v stredoveku poskytnúť istú formu penzie aj samotný kráľ. Od 12. storočia bolo jednou z najbežnejších foriem pravidelného dôchodku dar pôdy. Kráľovský služobník, úradnik alebo vojak dostali po ukončení vernej služby panovníkovi pôdu, ktorú mohli prenajať a žiť v dôchodkovom veku z renty. Spolupráca svetskej moci s cirkvou pri poskytovaní penzie sa v tomto období prejavovala pri predčasnom zdravotnom dôchodku. Ak napríklad kráľovský vojak sa nakazil na výprave malomocenstvom dožil svoj život v kláštore, kde mu bola poskytnutá mietstnosť s jedlom, pitím a šatstvom.
S penziami pre kráľovských služobníkov súvisí aj ďalšia forma dôchodku- vdovského. V tomto období bolo bežné, že napríklad po smrti vojvodcu dostala jeho vdova alebo dcéra od panovníka pravidelný ročný dôchodok. Pravda, s pravidelnosťou to nemuselo byť vôbec isté. Ak vdova náhodou upadla do nemilosti alebo mal kráľ finančné ťažkosti penzia sa zastavila. Takisto ak došlo k zmene panovníka visel nad dôchodkom otáznik.
Ďalšou ištitúciou, ktorá poskytovala dôchodky boli stredoveké cechy. Člen cechu, ktorý už nevládal vykonávať svoje remeslo kvôli vysokému veku mohol dostať penziu od svojho bývalého zamestnávateľa.
Napokon spomeniem ešte dôchodky, ktoré poberali prominentné osoby. Jednou z nich bol napríklad známy anglický básnik z druhej polovice 14. storočia Geoffrey Chaucer. Ten dostával dôchodky od viacerých mecénov ako boli šľachtici, vojvodovia ale aj od samotného kráľa. Tieto jeho príjmy boli v postate jeho platom a nemali veľa spoločného s dnešných starobným dôchodkom.
